Čo život dal

Vládna tragikomédia extrémne neschopnej vlády „Robo IV.“, čo nevie riadiť štát (ale plná schopných zlodejov) sa po búrlivých témach mejdanov, prevracania očí a tlačovkového besnenia presunula do roviny prevracania papierových odkazov, ako keď si píšu pubertiaci potajomky cez vyučovaciu hodinu.

Andrej, vidiac aktívneho Roba, sa ujal zaslať mu oficiálny prejav súci jeho štátnických rozmerov a prezradil v návale úprimnosti viac než by chcel.

Andrej by chcel hrkútať potajomky a ostal zaskočený:
– „Evidujem Vašu novú obľubu verejných listov, hoci ma mrzí, že tieto veci neriešime v súkromí.“
Andrej má bebíka, pretože Robo odkázal, že ak neprestanú zlostiť, prídu o ministerské posty:
– „Spôsobom, akým sa rozhodujete riešiť vzniknutú koaličnú krízu, je hrubým porušením koaličnej dohody.
Andrej je sklamaný, lebo sa za Roba Fica vždy obetoval a čakal za to protihodnotu, vlastne aj teraz; Andrej vodený za nos; si myslí, že ho berú vážne:
– „Trikrát Vám naša politická strana SNS pomohla stať sa premiérom a vždy ste nás použili a následne takmer zničili.“
„Nie my, ale Vy ste ich legitimizovali, dal im nádej dohody a chcete ich odmeniť za zradu, akú spáchali na svojich materských stranách. To spôsobí lavínovú reakciu.“
Andrej prezradil na Roba, že Robo je mrzutý nad bežný limit – čo nakoniec aj vysvetľuje, prečo sa zblázil a je zrelý na liečenie. Andrej si však všimol, že Robo je mimo realitu – presne to, čo všetci naokolo Robovi hovoria minimálne 10rokov:
– „Po atentáte sa nebolo možné s Vami rozprávať niekoľko mesiacov. To všetko, čo sa deje, nie je len výsledkom ambície a chtíču neuspokojených poslancov, to všetko sa deje preto, lebo žijete v politickej izolácii a neveríte nikomu.“
Naša jazykovedná naivka Andrej Danko si myslí, že je Robov ozajstný priateľ:
– „Je mi veľmi ľúto, ako nevidíte priateľov, ako priateľom ubližujete a z nepriateľov máte strach.“
Čo však Andrej dobre poznamenal je, že Robo má strach. Klamár Robo už mešká 10,5roka na politický dôchodok, keď sám povedal, že v 2014 už v politike otravovať nebude. A doteraz to chudák nevie splniť.

Najkrajšiu myšlienku však Andrej predložil na koniec:
– „Čo Vám však chýba, je cit. Cit pre svoje okolie. Nevnímate priateľov a úctu dávate nepriateľom.“ „Konštatujem, že Vám chýba empatia ku koaličným partnerom. Ak padnú strany SNS a Hlas – SD, padnete aj Vy“

Áno, Robovi chýba cit, ale nielen ku koalícii, ale vôbec k existencii sveta naokolo, tomuto štátu, ktorý akože riadi a orientácia na všetky svetové strany, ktorá sa mu stratila, keď zabudol buzolu počas pitia Koly.

Svoje do kotla pridala aj nekonečná europoslankyňa Monča s progresávnym strašiakom v hlave, žoviálne-riťolezeckým spôsobom a rodičovskou kázňou sa snaží Andreja Semfora upokojiť – keďže zdieľajú vraj spoločné útoky na ich skvelú vládu, ktoré musia odraziť. Andrej je samozrejme ten správny a šikovný riť-jer v zbroji.

Dá sa ľahko čakať, že podobné apely rádoby milých slov pôjdu z mnohých koaličných hláv, až niekomu pukne trpezlivosť. A potom sa rozhašteria a budú si nadávať ako vždy.

Vzduch je však už plný Valentíniek a tak aj kapitáň Andrej, pridal svojej láske, plukovníkovi Robovi vyznanie a bude stáť:

„Som tu a budem pri Vás stále, kým budem veriť, že ste ten správny chlap v pozícii premiéra Slovenskej republiky. Buďte, aký ste boli, a ja budem vedľa Vás stáť v dobrom i zlom,“